Nájsť silu

29. června 2012 v 10:00 | Domča |  Jednorázové poviedky
Nájsť silu


Anjel, povedala som si v duchu. Alebo možno motýľ. Sledovala som ako na nebi plávajú oblaky. Každý pre mňa predstavoval nejaký obraz. Bola som pokojná a rukou som sa prehrabovala v tráve, na ktorej som ležala. Cítila som sa v nej príjemne. Bola mäkká a krásne voňala zemitosťou.
Toto miesto bolo nádherné. V okolí sa rozprestieral les, ktorý obklopoval voľné priestranstvo.
Niečo ma sem ťahalo.
Začal jemne fúkať vietor, ktorý ma príjemne pohládzal po tvári. Zatvorila som oči a začala sa vnárať do spomienok.
Toto miesto mi ako päťročnej ukázala mama. Povedala mi nech idem s ňou, že našla niečo magické. Mala pravdu. Miesto, kde teraz ležím, malo v sebe už vtedy obrovské čaro. Bol to najkrajší obraz aký som mohla vidieť.
Vrátila som sa sem až teraz, po dvanástich rokoch. Skôr som nemohla. Spomienky boli príliš silné a ja som ich nedokázala prekonať. Viem však, že moja mama by bola šťastná, že som sem prišla.
Vidím jej srdečný úsmev, ktorým ma často obdarovala a vidím aj jej nádherné zelené oči, ktoré dávali nádej. Keď ste do nich nazreli tak ste mohli vidieť lásku. Obdarovala ňou všetkých, ktorých poznala.
Veľmi mi chýba a toto miesto mi vracia spomienky na všetko čo sa vtedy odohralo.
Keď mi to tu mamka vtedy prvýkrát ukázala, myslela som si, že to bude úžasný deň. Omyl.
Zvalila sa so mnou do trávy a rovnako ako ja teraz, aj vtedy sme pozorovali biele chumáče na oblohe a snívali o tom aké by bolo vzlietnuť a pozrieť na ne zblízka. Dotknúť sa ich, ľahnúť si na ne a nechať sa unášať pofukujúcim vetrom.
"Mami? Myslíš, že ocko sa na nás odtiaľ pozerá?" spýtala som sa ukazujúc na nebo.
Mama sa vydvihla na lakťoch, pozrela na mňa a usmiala sa.
"Áno zlatko. A on sa nielen pozerá, ale aj na nás dáva pozor, aby sa nám nič zlé nestalo," povedala a pobozkala ma na čelo.
"Mami, a prečo tam musel odísť?" Ďalšia otázka. Bola som malá a nechápala som čo sa mu vlastne stalo. Chcela som to vedieť a moja mama mi vždy ochotne odpovedala na otázky. Nikdy nepovedala, že ju zaťažujú alebo nech jej dám pokoj. Ani sa na mňa nehnevala, keď som sa na to pýtala. Po otcovej smrti bola veľmi silná. Možno často premáhala plač, ale rozhodne bola tou najlepšou matkou.
"Vieš, pán Boh ho tam zavolal, pretože ho potreboval," odvetila.
"Ako si ho tam zavolal?"
"No... Každý z nás má takú svoju sviečku. Je to sviečka života, ktorá stále horí. A keď príde čas, tak pán Boh ten plamienok sfúkne.
Len som jej prikývla. Nič som už nepovedala. Pritúlila som sa k nej a ona ma objala.
"Je čas ísť," povedala. Nevedela som koľko času sme tu strávili. Asi som zaspala.
"Tak dobre."
Pustila ma z objatia a pomaly sa postavila.
"No poď," vyzvala ma a chytila za ruku.
Pomalými krokmi sme opúšťali lúku a približovali sa k lesíku, čo bol naokolo. Boli sme skoro pri ňom, keď odtiaľ vystúpil dospelý muž. Mysleli sme si, že bol len na prechádzke. Aj keď to bolo divné, pretože na toto miesto skoro nikto nechodí. Preto je tu taký kľud a ticho.
Približovali sme sa k tomu chlapovi a on stál bez pohnutia. Stále nás sledoval.
Prechádzali sme okolo neho a mojim telom prebehla triaška. Mame som pevnejšie zovrela ruku, no on ju trhol k sebe.
Mama vykríkla, ale on ju rýchlo umlčal. Presným pohybom jej zlomil väzy a nechal ju padnúť na zem. Na mňa ani nepozrel, len sa zvrtol a kráčal preč. V tej chvíli som nič nechápala. Vedela som len to , že mama je mŕtva. Neviem odkiaľ. Ako päťročná som netušila, čo znamená niekomu zlomiť väz.
Kľakla som si na zem k mame a z očí sa mi valili slzy. Mala som pred sebou tvár muža, ktorý zabil moju matku. Nikdy naňho nezabudnem. Navždy ma bude strašiť v snoch a ja sa budem budiť s krikom.
S plačom som zvierala ruku svojej mamy a šepkala do neba: "Ocko, prečo si ju neochránil?? Veď to bola tvoja práca, alebo nie? Prečo si dovolil aby sfúkli aj jej plamienok? A mňa tu nechal samú."
Kľačala som tam možno aj hodinu. Z diaľky som započula zvuk, ktorý som vtedy nevedela identifikovať. Bola to policajná siréna. Nenapadlo ma, že by to mohli byť policajti až kým som nezbadala dvoch mužov a ženu v uniformách. Utekali smerom k nám a žena sa pri mne zastavila.
Ja som poslednýkrát pobozkala svoju mamu na líce a nechala som nech ma policajtka zdvihne.
Vzala si ma do náručia a kráčala so mnou preč...
Teraz po toľkých rokoch som tu zase.
Muž, ktorý to všetko zavinil sa sám išiel priznať. Nepovedal však, prečo to urobil. To sa asi nikdy nedozviem.
"Melinda!" počula som ako niekto volá moje meno. Ten hlas som veľmi dobre poznala. Patril Viktorovi, môjmu priateľovi, ktorého milujem.
Posadila som sa otočila sa za ním. Bol už skoro pri mne.
Sadol si vedľa mňa a nežne ma pobozkal na pery.
"Ako si vedel kde som?"
"Povedala si, že budeš na najčarovnejšom mieste," odpovedal mi a milo sa usmial. "Som rád, že si to prekonala," potichu dodal. Obaja sme už ležali v tráve a spájali naše predstavy.
V mojich piatich rokoch mi otec zomrel na rakovinu a mamu zabil psychopat. Prešlo odvtedy dvanásť rokov a ja konečne cítim, že mám pri sebe šťastie.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama