Odísť na lepšie miesto

23. června 2012 v 14:27 | Domča
Odísť na lepšie miesto

Toto je prvá jednorázovka, ktorú som napísala.


Chlad mi obopínal celé telo. Bola strašná zima. Tú noc poriadne mrzlo. Stála som tam len tak bez pohnutia. Každý môj výdych vytváral pred ústami malý obláčik pary.
Chcela som spraviť krok dopredu, ale nedokázala som to. Iba som sa dívala pred seba a sledovala ako pred mojimi očami vyprcháva ľudský život. Pár metrov predo mnou ležal chlapček. Mohol mať tak štyri maximálne päť rokov. Obklopovala ho jemná karmínová krv.
Mykla som sa. Ešte žil. Počula som ako sa snažil nadýchnuť. Stálo ho to veľa námahy. Vedela som, že mu musím pomôcť.
Konečne som sa dokázala pohnúť. Bežala som k nemu. Stále sťažka dýchal. Bolo vidieť, že mu to spôsobuje bolesť. Netušila som ako mu mám pomôcť. Záchranka už bola na ceste a ja som pri ňom len nečinne postávala. Stále sa mi pred očami premietalo, čo sa vlastne stalo.
Práva som sa vracala z práce. Bolo už veľa hodín. Nikdy som sa tam nezdržala tak dlho, no dnešok bol výnimkou. Je to tam len samý stres. Chcela som byť čo najskôr doma. vonku bola riadna poľadovica. Autá nejazdili, ulice boli prázdne. To len ja som sa v tú nekresťanskú hodinu túlala po meste. Už len dve ulice, pomyslela som si. Vtedy som začula plač. Prichádzal z vedľajšej uličky. Niečo ma nútilo pozrieť sa. Nakukla som spoza budovy. Videla som malého chlapca. Pred ním stál dospelý muž. Bol celý v čiernom, ale vďaka slabému osvetleniu som mu do tváre nevidela.
"Nerev!" zakričal chlap. Vytiahol zbraň a počula som výstrel. Zasiahol toho malého priamo do hrude. Muž sa rozbehol a utekal preč. Chlapček už ležal na zemi.
Kde sú tí záchranári! Vykríkla som v duchu. Už som sa nevládala ďalej dívať na to malé telíčko, ktoré bolo každou sekundou slabšie a slabšie. Kľačala som pri ňom a hladila ho po tvári. Vzala som ho do náručia a šepkala som mu slová na upokojenie. Tie slova, však popravde, mali upokojiť mňa. On ma aj tak asi nevnímal. Stále som však mala nádej, že bude žiť. Jeho hruď sa dvíhala aj keď pomaly, ale hlavné bolo, že stále dýchal.
Nechápala som človeka, ktorý mu to urobil. Veď to je len malý bezbranný chlapček.
Pozrela som sa naňho. Už nedýchal. Skúsila som jeho pulz. Žiadny. Zomrel mi v náručí.
Ani neviem ako, ale začala som plakať. Po lícach mi stekali horúce slzy.
Chlapčeka som položila naspäť na zem. Vtedy začalo snežiť. Krásne veľké snehové vločky padali na zem. Aj obloha chcela plakať. Smútila za drobčekom, ktorého životná púť tým dňom, tou hodinou, minútou, sekundou skončila.
Osud ho poslal na večný odpočinok.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama