Poslednýkrát

10. června 2012 v 18:35 | Domča |  Jednorázové poviedky
Poslednýkrát


Počuje kroky na schodoch. Stále sa približujú a malého chlapčeka pohlcuje strach. Krčí sa v rohu malej izbičky s čaká na jeho príchod.
Muž s vrzgotom otvára dvere a vstupuje do miestnosti. Zadíva sa na dieťatko, ktoré si takýto život nezaslúži. Uprene hľadí do jeho svetlomodrých očí, v ktorých je zúfalstvo. Pod jedným okom má stále zelenomodrý fliačik, ktorý mu spôsobil. Podobný len väčší má aj na ramene a chrbtici.
Ťahá ho z rohu a sáče do stredu miestnosti. Prvýkrát chlapca udrie päsťou do tváre. Spadne na zem a z očí mu začínajú tiecť slzy.
Chlap zvreskne, aby vstal. Snaží sa pozviechať, aj keď to ide pomaly.
Keď stojí opäť ho udrie päsťou na tvár, ale drží ho, aby znovu nespadol. Jednou rukou ho chytí pod krk. Drží veľmi pevne a chlapček sa s ťažkosťami nadychuje.
Teraz ho sám zhodí na zem a veľkou silou kopne do brucha. Dieťa vykríkne od bolesti a tiché vzlyky sa menia na hlasný plač.
Muža to naštve ešte viac. Trikrát ho kopne do chrbtice a ešte raz do brucha.
Chlapček sa nijak nebráni. Vie, že to nemá zmysel.
Tak len potichu necháva tiecť horúce slzy bolesti, strachu a beznádeje po tvári a čaká kedy muž, ktorý ho mal ľúbiť odíde z izby.
Chlapca trápia otázky, na ktoré sa ťažko hľadá vysvetlenie. Prečo mu to robí? Prečo ho nemá rád?
Pohľad upiera do zeme. Bojí sa pozrieť niekam inam. Bojí sa pohnúť. Nechce ho nijak nahnevať. Tak len potichu odrieka modlitbičku, ktorú ho naučila jeho babička.
Anjeličku môj strážničku
opatruj moju dušičku...
Muž ho zdvihne zo zeme a poslednýkrát udrie do hlavy.
Dieťa padá na zem a jeho telíčko cíti každú bolesť. Už nie však nadlho.
Pomaly všetko prestáva cítiť.
Svet sa mu stráca a z posledného vydychuje: "Aj tak ťa ľúbim ocko."
Chlapčekove oči sa zatvárajú...
...tentoraz už navždy.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Anne Anne | Web | 26. června 2012 v 12:47 | Reagovat

To je tak krásne napísané ^^
Smutné, že sa to deje naozaj a často :(
Niektorí ľudia sú vážne hnusní. Nenazývala by som ich dokonca ani ľuďmi, veď je to zver... :/
Máš talent :)
Strašne moc ďakujem za komentáre k mojím poviedkam, potešili :))
Píš ďalej, máš vážne talent (ale zase sa opakujem, prepáč :D) :-)

2 Domča Domča | Web | 26. června 2012 v 20:44 | Reagovat

Ďakujem ti :D
a úplne súhlasím s tým, že to nie sú ľudia. nechápem ako môže niekto týrať svoje dieťa a nechápem ani to ako môže muž udrieť ženu. keď na to pomyslím, je mi z toho strašne :-(

3 a2l a2l | E-mail | Web | 2. ledna 2014 v 23:34 | Reagovat

To je hrůza... Tedy, teď nemyslím Tvůj styl psaní nebo tak něco, ale spíš narážím na to, o co tam jde. Nechápu, jak někdo může takhle fyzicky (tím pádem i psychicky) týrat své vlastní dítě! :(
Ten konec byl hrozně dojemný, jak řekl, že i přes to všechno, co mu provedl, ho má rád... *uroní slzičku*
I přesto, že byla tato povídka dost krátká, se mi velice líbila. Navíc pak máš i můj obdiv za to, že dokážeš psát o něčem takovém, jako je týrání dětí, o tom já bych nemohla napsat nikdy, ba láme mi srdce něco takového vůbec číst :/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama