1. kapitola

31. července 2012 v 18:24 | Domča |  Vrátiť sa späť
Toto je nová poviedka. Je to moje pokračovanie queer as folk po odchode Justina do NY. Dúfam, že sa bude páčiť Usmívající se


(Brian)


Už sú to dva roky. Celé dva roky, čo Justin odišiel do New Yorku, dva roky, čo som ho nevidel. Možno si poviete, že som sa vrátil k svojmu starému životnému štýlu, ale popravde to som už nedokázal. Teda aspoň nie v takej miere ako predtým.
Ten chlapec ma zmenil. Vždy som bol muž "Neverím na lásku verím na sex", ale potom mi vbehol do života on a ja som sa zamiloval. A to bola chyba. Tá najväčšia akú som mohol spraviť.
Nechcel som sa zamilovať, aby som sa v láske nesklamal. A čo sa stalo? Presne to čo som nechcel. Viem, že tú chybu nesmiem zopakovať. Už nikdy.
Budem aj naďalej robiť to či tieto dva roky. Väčšinu času strávim v práci a chlapov budem striedať. Aj keď len v byte lebo Babylon ž nikdy neotvorili.. Gayovia usporiadali smútočný pochod na jeho pamiatku, že nám tak verne slúžil. A začali chodiť do iných klubov.
Pozrel som na hodiny. Bolo niečo po jedenástej večer.
Práve zazvonil zvonček.
"Moja dnešná spoločnosť práve dorazila." Postavil som sa a šiel otvoriť.
"Ahoj, ja som..." začal rozprávať chlap stojaci medzi dverami.
"Predstavovanie nie je potrebné."
"Mal by si vedieť moje meno."
"A to už prečo?" Spýtal som sa s nadvihnutým obočím. Nechápal som prečo by ma malo zaujímať meno chlapa, ktorého už nikdy neuvidím.
"Aby si vedel vďaka komu vzdycháš od rozkoše." Frajersky sa na mňa usmial načo som sa ja len uchechtol.
"To vedieť nepotrebujem." Aj tak by som bol najradšej keby ten podo mnou bol Justin. Zakaždým keď si privediem chlapa, tak chcem aby na jeho mieste bol Justin.
Nič už nepovedal a mne začal zvoniť telefón, tak som len v rýchlosti dodal: "Takže choď do postele a zakiaľ ja toto vybavím, tak sa prichystaj.
Ja som mrkol na display. Volal Ted.
"Áno?" ozval som sa znechutene.
"Musíš sem hneď prísť."
"Kam mám prísť?"
"Do Kinneticu."
"Čo preboha o takomto čase ešte robíš vo firme?"
"Niekto sa musí starať o tvoje peniaze."
"A ja som veľmi rád, že si to ty, Teddy."
"Vďaka za prejavenú dôveru a teraz sem ráč prísť," hovoril rýchlo a bol v strese.
"Ale ja nemôžem. Mám teraz inú...prácu," povedal som a pozrel na posteľ, "a čo môže byť teraz také dôležité?"
"Väčšina vecí týkajúcich sa tvojej firmy sú dôležité."
"Správne. No a teraz mi objasni prečo tam musím ísť už teraz a nepočká to do rána?"
"Mám menšie problémy s transakciami."
"Keďže sú to len menšie problémy, tak verím, že ich všetky vyriešiš aj bez mojej pomoci," bez pozdravenia som zložil a mobil vypol. Teraz naozaj nemám náladu sa zaťažovať prácou.
Neznámy už bol vyzlečený a ležal na posteli. Hlavu si podopieral rukou.
Začal som sa vyzliekať. Pozoroval každý môj pohyb.
Pristúpil som k nemu a on sa poslušne prevrátil na brucho...
Bolo to také ako vždy. Plne som si uvedomoval, že ten čo podo mnou stoná nie je Justin a ako rád by som bol keby tam mohol byť.
Ale to môžu byť akurát tak moje ilúzie. Každý z nás si žije vlastný život a on za tie dva roky už určite niekoho stretol.
Neprejde deň aby som nepremýšľal nad tým aké by to bolo, keby tu zostal. Boli by sme spolu alebo by sa niečo medzi nami pokazilo? Mal by som výčitky svedomia, že tu ostal kvôli mne? Čo to trepem? Ja nemávam výčitky svedomia. No vlastne sa tak iba tvárim. Všetky pocity sa snažím skrývať pod kamennú masku. Rovnako ako predtým než som Justinovi povedal, že ho milujem. Teraz sa znovu správam ako chladný nedostupný egocentrik. Ja som vlastne taký vždy aj bol a sedemnásť ročnému decku sa to podarilo zmeniť. Začal som ho milovať. No a on odišiel. A mne zostala iba pretvárka "Nič ma netrápi. Som v pohode".
Tak rád by som počul aspoň jeho hlas. Keď odišiel, tak prvé mesiace sme si volali skoro každý deň. Ale ako šiel čas tak každodenné telefonáty sa zmenili na občasné a tie sa zmenili na maily, ktoré za chvíľu prestaneme taktiež posielať. A potom za desať rokov pôjdeme okolo seba na ulici a ani jeden z nás si nespomenie alebo nespozná, kto ten človek kráčajúci vedľa neho je.


(Justin)


Ležal som v posteli a nemohol sa ani pohnúť. Niežeby som nechcel, ja som proste nevládal.
Bolo ráno. Asi desať hodín. Doliehala na mňa neskutočná únava, lebo som celú noc bol na nejakej akcii. Prišlo tam mnoho umelcov, či už začínajúcich alebo dlho pretrvávajúcich. Ja ani neviem kam sa mám zaradiť. Som asi stred.
Celý ten večierok však pôsobil snobsky. Čudujem sa, že som tam dokázal tak dlho vydržať. Ale tak čo človek nespraví pre to aby si ho všimli bohatí a vplyvní ľudia.
Keď som sa konečne vyšuchtal z postele zamieril som rovno do sprchy.
Neporiadok v byte som si už ani nevšímal. Prechádzal som pomedzi rôzne návrhy a skici, ktoré boli pohodené na podlahe. Na väčšine z nich bol Brian. Aj teraz som ho dokázal namaľovať do posledného detailu. Každú črtu tváre som mal vyrytú v pamäti.
Pri spomienke naňho ma pichlo pri srdci.
Znovu ma nechal odísť. Ale bolo to predsa opäť moje rozhodnutie. Nemôžem ho za to obviňovať.
Tak rád by som ho mal pri sebe a hovoril mu ako veľmi ho milujem, ale to by už nešlo. Zmenil sa kvôli mne a ja som odišiel. Nemá dôvod ma milovať. Prečo by aj mal? Zrušil som svadbu a opustil ho.
Zaujímalo by ma či sa za tie dva roky zmenil, zostarol. Ale určite ne, veď je to Brian Kinney.
Pod prúdom horúcej vody, ktorá na mňa tiekla zo sprchy som vypustil nepríjemné myšlienky. Teda aspoň som sa o to pokúšal.
Vyšiel som zo sprchy a započul som zvoniaci telefón. Schmatol som uterák a snažil som sa k nemu čo najrýchlejšie dostať.
Ešte stále napoly mokrý som zdvihol: "Haló?"
"Ahoj Justin," pozdravila sa mi mama. Hlas mala tichý a smutný.
"Ahoj mami."
"Justin..." nedopovedala. Zabránil jej v tom vzlyk.
"Čo sa stalo?!" začínal som byť nervózny.
"Justin, zlatko...tvoj otec je mŕtvy," z jej hrdla sa vydral ďalší vzlyk.
Srdce mi vynechalo úder. Nič som nepovedal.
"Prosím ťa prídi. Viem ako sa k tebe správal, ale prosím príd." A zložila
Sedel som na gauči a snažil sa spracovať čo mi povedala. Neplakal som. To nešlo. Ale smútok vo mne bol. Bol to predsa môj otec a ja nie som úplne bezcitný.
Chvíľu po tom telefonáte som sa obliekol a začal si baliť pár najnutnejších vecí. Potom som šiel rovno na letisko a nasadol na prvé lietadlo, ktoré smerovalo do Pittsburgu.
Po pristátí som si zavolal taxík a zadal šoférovi adresu mojej mamy.
Otvoril som dvere na jej dome a zakričal: "Mami?"
Z kuchyne vyšla Molly a objala ma. Na jej tvári som si všimol, že je trochu uslzená. Po chvíli ma pustila a to už ma prišla privítať mama.
"Justin, som rada, že si prišiel." Objala ma a aj som sa len chabo pousmial.
Prešli sme do obývačky a posadili sme sa.
"Molly, prosím ťa bež do izby, chcem sa porozprávať s tvojim bratom." Bez reptania odišla a mama pokračovala: "No takže asi chceš vedieť čo sa stalo."
Len som nemo prikývol a nechal ju nech hovorí.
"Možno sa čuduješ, že ma to zobralo až tak, ale cítim sa byť z časti zodpovedná za to čo sa mu stalo."
Nechápal som, ja som vlastne ani nevedel čo sa mu stalo a prečo by v tom moja mama mala mať podiel viny.
"Keď sa to stalo, práve som s ním telefonovala. Vonku pršalo a cesty boli šmykľavé. Šoféroval a my sme sa začali cez telefón hádať. Vlastne ja som sa s ním začala hádať. Už ani neviem na čom. Hučali sme do seba cez telefón, potom som počula len prudké zabrzdenie a zrazu v telefóne ostalo ticho.
Tvoj otec dostal šmyk a s autom narazil do stromu," ostal som zaskočený. Tak pre toto si myslí, že to bola jej chyba, "previezli ho do nemocnice, ale jeho stav bol kritický a..." nedopovedala, nemohla. Po tvári jej zase tiekli slzy.
"Mami, snáď si naozaj nemyslíš, že to bola tvoja chyba? Nebola!" Nič nepovedala, len plakala. Ako si vôbec mohla myslieť, že to bolo kvôli nej.
"Bola som už vybaviť pohreb. Bude vo štvrtok," povedala akoby ani nepočula moje slová.
Objal som ju a snažil sa ju utešiť chabými rečami.
Okolo jednej som sa vybral do bistra Liberty. Prišiel som tam a Debbie skoro oči vypadli, keď ma zbadala.
"Sunshine!!" vykríkla a objala ma. Bože to oslovenie mi tak strašne chýbalo. Dva roky mi tak nikto nepovedal. "Vieš ako si nám tu chýbal," hovorila a ešte stále ma stískala.
"Justin?!" bol to Michaelov prekvapený hlas a za ním stáli aj Emmet s Tedom.
"Ahojte," pozdravil som ich naraz. Posadali sme si k stolu a začali sa vypytovať aké to je v New Yorku, a Emmet chcel vedieť či aj tam sú chlapi dobre vybavení. Ale Michael s Tedom sa vypytovali aj na moju kariéru. A potom padla otázka: "Čo ťa sem privádza?" Spýtal sa to Michael a Ted na to nadviazal: "Z New Yorku späť do tohto zapadákova."
Vzdychol som a bezmyšlienkovite odpovedal: "Môj otec mal autonehodu." Chceli niečo povedať ale hneď som ich prerušil: "Neprežil to."
Moje vnútro tá myšlienka začínala sužovať, akoby som si až teraz uvedomil čo sa stalo. Nebol to z mojej strany nejaký veľký smútok, s otcom sme si teda blízky neboli, ale predsa sedemnásť rokov mi bol otcom a keď sa dozvedel, že som gay, tak až po tom to šlo dolu vodou.
"Kriste, zlatko to mi je..." Všetky ľútosti som počúval jedným uchom dnu a druhým von.
Potom však Michael zmenil tému: "Bol si už s Brianom?" Jedna téma lepšia ako druhá, ale za túto si vyslúžil pohlavok od Debbie.
"Mama!"
Snažil som sa aspoň trochu usmiať, ale naozaj to teraz nešlo. Nedokážem pochopiť prečo to na mňa začalo až tak doliehať a prečo až teraz.
"Nie, ešte som za ním nebol."
"Tak na čo čakáš?" tentoraz sa ozvala Debbie.
"Sú to už dva roky. Nemôžem prísť a hneď mu skočiť do náruče. Pochybujem, že by to tak chcel." No ja by som to tak chcel určite. Chcel by som aby ma objímal, hladil, bozkával a miloval práve Brian.
"Sunshine," povedala, "za ten čas čo si tu nebol, ťa Brian neprestal milovať. Aj keď možno chce aby sme si mysleli opak."
Ach bože ani si nevieš predstaviť ako veľmi chcem aby to bolo znovu tak ako predtým, ale len ťažko bude ak sa vrátim do New Yorku.


(Brian)


Ráno som sa dovalil do práce a hneď som stopol Teda.
"Takže, čo bolo včera také neodkladné?"
"Už sa tým netráp. Sedel som tu asi do jednej v noci, ale všetko som vyriešil. Tak si nerob starosti. Hlavné je, že ty si si užil."
"Správne." Usmial som sa a odkráčal do kancelárie.
Bol som tam asi pätnásť minút a vbehla Cyntia.
"Sú tu naši klienti. Teda budú to naši klienti ak sa im reklama, ktorú vytvoríš, zapáči."
"Komu by sa môj návrh nepáčil. Veď naša firma "uspokojuje" klientov ako najlepšie vie."
Zasmiala sa a spolu sme vyšli z pracovne.
"Mŕtvy?" začudovane som sa ozval do telefónu. Chudák, muselo ho to zasiahnuť.
"Áno," odpovedala Linzy.
"A čo sa vlastne stalo?"
"Zrazilo ho auto."
"Ou ... to asi nebol pekný pohľad. No čo už kúpime mu nového."
"Brian! Nemôžem mu len tak kúpiť nového psa a povedať "Gus tu máš náhradu za úbohého Rockyho."
"Tak mu kúp mačku." Už nestihla nič povedať lebo som zavesil.
Pomaly som sa poberal po Liberty avenue smerom domov.
Dorazil som do loftu a uvidel na telefóne odkaz.
"Ahoj Brian, tu Jennifer," tak zneli prvé slová z odkazu. "Volám preto aby som ti oznámila, že Justinov otec zomrel. Havaroval. Pohreb bude vo štvrtok."
Po týchto slovách som ostal zaskočený. Je mŕtvy.
Ešte v to poobedie prišla ku mne do bytu Debbie.
"Môžem ďalej?" pustil som ju.
"Vieš o tom?" spýtala sa. Pozdvihol som obočie lebo som nechápal kam tým mieri. "To o Justinovom otcovi."
"Aha. Myslíš to, že je mŕtvy. Tak o tom viem."
"A volal si už s Justinom?"
"Nie."
"A kedy máš v pláne mu zavolať?"
"Neviem, či mu zavolám a neviem, či vôbec pôjdem na pohreb," odpovedal som s nie moc prívetivým tónom. Ale tak tie otázky mi už pekne liezli na nervy.
"Ale Brian! Na ten pohreb by si mal ísť."
"Vysvetli mi prečo. Stačí jeden dôvod." Naozaj som nechápal, prečo by som mal ísť na pohreb človeka, ktorý ma zmlátil a potom do mňa zámerne nabúral autom. Stále neviem či ma chcel zabiť alebo len vystrašiť.
"Kvôli Justinovi," odpovedala.
"Podľa mňa ho to nezobralo tak veľmi, že by potreboval utešovať. Áno bol to jeho otec a určite je zarmútený, ale určite nie tak, že niekde si ide vyplakať oči."
"Brian nezrovnávaj ho so sebou. Nezistíš ako sa cíti ak ho neuvidíš. A ja som si istá, že ho chceš znovu vidieť. Ty ho stále miluješ, Brian a to neskryješ, aspoň nie predo mnou."


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Jane Jane | Web | 31. července 2012 v 19:48 | Reagovat

Tak to jsem zvědavá jak tohle bude pokračovat.

2 Vicky Vicky | E-mail | Web | 1. srpna 2012 v 11:57 | Reagovat

Já taky, i když jsem nečetla to queer as folk, píšeš pěkně :)
děkuju za komentář na blogu

3 Domča Domča | Web | 2. srpna 2012 v 9:53 | Reagovat

[1]: : Už dnes alebo zajtra by mohla byť ďalšia kapitola :D

[2]: : Ďakujem ti :-) a nemáš za čo :-)

4 Kamča Kamča | 2. srpna 2012 v 23:29 | Reagovat

takto sa mi to paci :D :D lebo jeho mama proste nemohla zomriet ... ved moj nazor uz poznas :-P

5 Domča Domča | Web | 3. srpna 2012 v 8:53 | Reagovat

Hej, hej poznám :-) však kvôli komu som to asi prepisovala :-P

6 Karin Karin | 4. prosince 2016 v 18:38 | Reagovat

Doufám že na pohřeb Brian přijde.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama