2. kapitola

3. srpna 2012 v 20:07 | Domča |  Vrátiť sa späť
No tu je druhá kapitola k príbehu qaf Usmívající se


(Justin)


Hneď ako som včera vypadol z Liberty Diner, som išiel za Daphne. Prišiel som pred jej vchod a zazvonil. Nikto mi však neotváral tak som si sadol na schod a čakal kým sa vráti. Ubehla asi hodina a uvidel som ju na druhej strane ulice. Po jej boku kráčal nejaký chlap. Fešák. Tak tá mi bude mať čo rozprávať.
"Daphne!" zakričal som na ňu. Otočila sa mojím smerom a skoro jej oči vypadli, keď ma zbadala. Rozbehla sa za mnou a neznámy chlap, ktorý bol s ňou len nechápavo pozeral. No potom sa aj rozhodol nasledovať ju.
"Justin! Justin!" zadýchane zo seba chrlila a hodila sa mi okolo krku. "Čo tu preboha robíš?"
"Aj ja ťa rád vidím."
Usmiala sa na mňa širokým úsmevom a ja som bol tak šťastný, že ju vidím.
Neznámy k nám konečne prišiel a ja som sa na Daphne spýtavo pozrel.
"Justin, toto je môj priateľ, teda vlastne teraz už snúbenec David," Ona vážne povedala snúbenec?! Chvíľu som spracovával tú informáciu a ona mi ukázala ruku, na ktorej sa trblietal nádherný prsteň. "David a toto je ten Justin, o ktorom som ti rozprávala." David ku mne natiahol ruku a pozdravil sa.
"Daph, ja už pôjdem, aby som nemeškal." Pobozkal ju a mne ešte povedal: "Rád som ťa spoznal."
"Justin, aj neverím, že ťa po dvoch rokoch konečne znovu vidím. Poď, ideme hore." Pobrali sme sa do jej bytu.
"Veľmi sa to tu nezmenilo."
"Načo niečo meniť, keď sa mi to takéto páči a aj tak väčšinu času trávim u Davida."
"Povedz mi o ňom. Všetko dopodrobna."
"Hej, ale ja chcem najskôr vedieť, čo ťa sem privádza."
"Najskôr mi všetko porozprávaš ty a potom ja." Prikývla.
"Tak kde začať," vzdychla si.
"Bolo by dobré na začiatku."
"Jasne...tak spoznali sme sa asi štyri mesiace po tom čo si odišiel a ..."
"A aj sa o tom dozvedám až teraz?!" zamračil som sa na ňu.
"Prepáč, však sa nehneváš?"
"Jasne, že nie, ale mohla si mi povedať, že si niekoho stretla."
"Ja viem, ale nechcela som ti nič hovoriť dokedy som si nebola istá, že je to vážne, no a on ma dnes požiadal o ruku." Bolo na nej vidieť, že je šťastná. Úplne žiarila a ja som jej to prial.
"Teším sa s tebou."
"No najavo to veľmi nedávaš." Na to som jej neodpovedal.
"Chodí na vysokú školu. Študuje medicínu. Má 25, no a neviem, čo ti mám ešte povedať. Miluje ma a ja jeho a to je hlavné. Oh a vlastne má brata, ktorý je o tri roky mladší a je gay."
"A aký David je?"
"Je milý, priateľský,..."
"Ja myslím v posteli," prerušil som ju. Udrela ma do ramena, na čo som ja preafektovane zaaukal.
"Tak čo, aj som ti predsa o Brianovi povedal všetko."
"Okej, ale musia ti stačiť dve slová. Úplne úžasný."
"Nestačia, ale čo už."
"A teraz si na rade ty, tak hovor."
"Do Pitts som sa vrátil preto lebo mi zomrel otec," povedal som bez obalu a jej šťastná tvár sa razom zmenila. "Mal haváriu."
"Och bože, Justin, to mi je ľúto." Pevne ma objala.
"Pohreb bude vo štvrtok."
Zostal som u nej ešte možno hodinu. Rozprávali sme sa, povedal som jej to čo som o otcovej smrti vedel aj ja, no a potom sa ešte pýtala na Briana.
Odišiel som od nej a išiel rovno domov. Strávil som tam celý zvyšok dňa a inak tomu nebude ani dnes. Svoju starú izbu opustím až keď pôjdem na pohreb.


(Brian)

Po odchode Debbie som neustále premýšľal nad tým čo povedala. Ležal som na posteli a pozeral do blba. Ani spánok neprichádzal, tak som sa pokúsil aspoň pracovať. Snažil som sa vytvoriť reklamu pre tabletky na chudnutie, ale nič. Zapálil si a cez okno pozeral som na neutíchajúce mesto.
Dnes ráno som zavolal Tedovi a oboznámil ho, že neprídem do práce. Vôbec sa mi tam nechcelo ísť a aj tak som nemal dohovorené žiadne stretnutie.
Rozmýšľal som či ísť na ten pohreb, ale z myšlienok ma vytrhol Michael, ktorý zabúchal na dvere loftu riadne silno.
"Otvor Brian!" zahučal.
Nemal som náladu na nikoho, ale jeho neprestajné dobýjanie sa ku mne domov spôsobilo že som bol nútený otvoriť.
"Čo chceš?" Mňa samého prekvapilo aký nepríjemný som bol, ale nezaťažoval som sa tým.
"Nemusíš byť hneď nevrlý," povedal a vtisol sa dovnútra.
"Tak to skúsim inak. Čo ťa sem privádza, drahý môj kamarát?"
Zaksichtil sa a povedal: "Som tu kvôli tebe."
"Kvôli mne? Počkaj nechaj ma hádať, poslala ťa tvoja matka. Ale ak mi chceš dávať nejaké kázanie, tak sa ani neunúvaj, to stihla už včera."
"Brian, si môj najlepší priateľ. Vidím, že nie si v poriadku aj keď si to nechceš priznať."
"Obdivujem tvoje dedukčné schopnosti."
"Aj ty sa potrebuješ vyrozprávať."
"Omyl."
"Prečo si to nepriznáš? Prečo si nechceš priznať, že sa bojíš, čo sa stane, keď sa s Justinom stretnete?" pýtal sa ma otázky, na ktoré som nechcel odpovedať ani sám sebe.
"Mohol by si vypadnúť?!" zhúkol som, lebo som ho nedokázal ďalej počúvať.
"Nie!" odpovedal rázne. "Prečo sa snažíš tváriť, že ti nič nie je?"
"A prečo to, kurva, musí každý riešiť?"
"Lebo nám na tebe záleží!" skríkol.
Zvalil som sa na sedačku a frustrovane vzdychol. "Ach Maiky." Prisadol si ku mne na sedačku, ja som si zapálil a začal rozprávať. "Ja som sa proste nikdy nemal zamilovať, alebo lepšie povedané ja som sa nikdy nechcel zamilovať. Takže po pohrebe Justin odletí späť do New Yorku a ja budem robiť to čo do teraz."
"A tým myslíš čo? Trápiť sa?"
"Ja to už prekonám, tak ako aj predtým."
"Vieš, že keby si mu povedal ako si sa cítil kým tu nebol, tak by možno neodišiel?"
"To nemôžeš vedieť a ja nechcem aby zahodil svoju kariéru kvôli mne."
Michael len nesúhlasne pokrútil hlavou a pri odchode povedal: "Nenechaj ho znovu odísť." Tie slová mi stále zneli v hlave.
Takmer celú noc som prebdel, popíjal a utápal sa vo vlastných myšlienkach.



Ráno som ešte pred prácou išiel do bistra a objednal si veľmi silnú kávu. Debbie mi nič nevravela, len sa na mňa dívala utrápeným pohľadom. Vzal som si kávu zo sebou a odišiel.
Dorazil som do Kinneticu zastavila ma Cyntia.
"Brian."
"Áno?"
"V kancelárii na teba niekto čaká," povedala a pritom sa usmievala od ucha k uchu.
"Nepamätám si, že by som mal s niekým schôdzku." Nič nepovedala len mi naznačila nech už vojdem. Keď som vstúpil ostal som prekvapený, ale zároveň šťastný.
"Justin," oslovil som ho a snažil som sa o pokojný tón, aj keď som sa tak určite necítil.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Jane Jane | Web | 3. srpna 2012 v 20:35 | Reagovat

jej, takže Brian se tomu nakonec bude muset postavit, i když tomu chtěl zabránit. Jsem moc zvědavá, co udělá (nebo spíš, co řekne)

2 Alea Alea | Web | 6. srpna 2012 v 20:44 | Reagovat

Skvělá kapitola, škoda jen, že není delší :)

3 Domča Domča | Web | 6. srpna 2012 v 22:08 | Reagovat

[1]: : Zajtra by už mala byť kapitola, takže sa to dozvieš :D

[2]: : Ďakujem :-) iba prvú sa mi podarilo napísať takú dlhšiu, ale tak budem sa snažiť aby neboli moc krátke ;-)

4 Karin Karin | 4. prosince 2016 v 21:37 | Reagovat

Jdu na další díl. :-)  8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama