4. kapitola

11. srpna 2012 v 20:47 | Domča |  Vrátiť sa späť
Tak zajtra odchádzam preč. Nebudem tu do 20.8.
Bože, snáď to bez Briana a Justina tie dni prežijem. Veľmi dúfam, že tak kam idem bude wifi, ale asi budem šťastná ak tam chytím signál Smějící se, no čo už. Budem to musieť nejako zvládnuť S vyplazeným jazykem.
Pár článkov som nastavila dopredu a teraz ešte pridám kapitolu k poviedke. Je to taká moja rozlúčka s Queer as folk Usmívající se.


(Brian)


Včera som došiel domov s tým chlapom, ale poslal som ho preč. Nadával na mňa, že som idiot, ale na to som nereagoval, proste som mu zavrel dvere pred nosom.
Neviem prečo som ho poslal preč. Domov som si ho zavolal preto lebo som si proste potreboval vyšukať mozog z hlavy a na nič nemyslieť. Teda nemyslieť hlavne na Justina. A to bol kameň úrazu. Celý čas som myslel len na rozhovor s ním. Mal som pred sebou jeho smutnú tvár, vďaka tým slovám, ktoré som povedal. Bude lepšie, keď si bude myslieť, že ho nemilujem. Potom jeho opätovný odchod do New Yorku bude preňho ľahší a možno začne úplne nový život.
Nenechaj ho znovu odísť, tieto slová sa mi zavŕtali do myšlienok a srdca veľmi hlboko, keď mi ich Mikey povedal a teraz vystrelili na povrch ako šíp. Preto asi sedím v práci a moja nálada je teraz totálne na nič. Na každého, kto so mnou prehovorí som nepríjemný a najviac si to odnáša asi Cynthia.
Na dnes to asi zabalím a pôjdem domov.
Behom piatich minút som odtiaľ vypadol a šiel rovno domov. Nezastavil som sa ani u Debbie. Nemal som náladu na jej a Mikeyho rady, ktorými mi chceli pomôcť. Teda pomoc to bola podľa nich. Ja som to bral akurát tak ako otravovanie, ale tak čo narobím Michael sa o mňa bude starať vždy, no niekedy to až moc preháňa.
V lofte som sa zvalil na posteľ a zapálil si. Dokázal by som tak ležať aj hodiny, ale nebolo mi to dovolené, lebo Mikey sa prirútil do bytu ako veľká voda so slovami, nech sa okamžite vypadnem z postele a oblečiem sa.
Vôbec som naňho nereagoval. Pristúpil k mojej skrini a začal odtiaľ vyhadzovať nejaké oblečenie.
Pár vecí dopadlo aj na mňa, ale skríkol som naňho: "Hej! To je Armani! A čo tam vlastne hľadáš?!"
"Niečo vhodné na pohreb."
"Ak si chcel aby som ti niečo požičal, stačilo sa ma pekne spýtať."
"Brian, dobre vieš, že to nechcem pre seba. Tak láskavo konečne vstaň a poď sa obliecť! Za pol hodinu začína ten pohreb."
"Mikey, asi si zabudol, ale ja na žiadny pohreb nejdem."


(Justin)


Len som stál a nemo pozeral pred seba, keď kňaz rozprával pri rakve môjho otca. Mama sa snažila byť silná. Asi kvôli Molly. Bola tu hromada ľudí, ktorých som v živote nevidel a už v živote neuvidím. Zrejme to boli otcovi kolegovia a známi, neviem budem sa musieť spýtať po pohrebe mamy.
Briana som nikde nevidel, ale zas pri takom počte ľudí, ktorí tu boli som ho ani nemal šancu zahliadnuť. Ale pochybujem, že by sa tu ukázal.
Otcovu truhlu pomaly spúšťali do zeme a spievali pohrebné piesne. Tie úplne nenávidím.
Jamu začali zahadzovať zemou a keď to bolo hotové, na vrch dali drevený kríž s menom a dvoma dátumami. Narodenie a smrť.
Ľudia sa zhromažďovali okolo hrobu a kládli naň vence. Bolo ich nespočetne veľa, až takmer zakrývali aj celý kríž.
A prišlo na rad dávanie úprimnej sústrasti. Jednostajné monotónne: Úprimnú sústrasť. Ľudí som ani nevnímal, len som im podával ruku a ďakoval.
Prišiel aj Emmett a Ted. Podali mi ruku. Za nimi išla Debbie a Michael, dokonca prišli Linz s Gusom a Mel s J.R. Keby otec videl koľko homosexuálov tam bolo. Musel som sa v duchu pousmiať.
Ďalej to boli zase neznámi ľudia. Potom prišiel, mne dobre známy hlas. Pozrel som do Brianových očí, ale nevedel som v nich nič vyčítať. Ostatne tak ako vždy. Neviem si ani predstaviť ako som sa tváril ja. Bol som nesmierne rád, že prišiel, lebo som vedel, že to bolo kvôli mne. Pretože kvôli otcovi by určite nechodil.
Pri tomto obyčajnom podaní ruky sa vo mne rozlialo teplo. Bolo neskutočné čo so mnou ten človek dokáže spraviť. Je to už tak neskutočne dávno, čo som ho držal za ruku. No ale ani táto chvíľa nemohla trvať večne. Sklopil som pohľad a keď Brian odišiel, tak som už nič nevnímal.


Po pohrebe k nám domov ešte prišlo pár ľudí. Boli to rodinní známi, ale tí sa dlho nezdržali. Mama si po ich odchode išla ľahnúť. Potrebovala oddych a ja som sa potreboval odreagovať.
Zapadol som do izby a kreslil čo mi napadlo. Začal som kresliť Gusa. Neviem prečo práve jeho. Možno preto, že čím bol starší tým viac sa podobal svojmu otcovi.
Naozaj bolo pre mňa dosť veľkým prekvapením, keď som ho uvidel na pohrebe.
Stále však nechápem ako sme sa mohli takto odcudziť. Stáli sme oproti sebe ako dvaja neznámi ľudia. A toto sa stať nemalo.
Dokonale so pamätám našu poslednú spoločnú noc.
Láska, nežnosť a z mojej strany aj výčitky svedomia, že ho opúšťam. Vtedy ma však nenapadlo, že keď sa opäť stretneme, tak to bude medzi nami vyzerať takto.
Boli sme milenci a mnoho sme si toho preskákali. Ale nie som si istý, či prekonáme aj toto.
Nebudem to už však teraz riešiť.
Položil som ceruzku a papier, na ktorom bol Gus usmievajúci sa na Briana. Bol to ešte len náčrt, ktorý však rozhodne dokončím. No dnes už nie a zajtra chcem vyriešiť aj to s Brianom, ale ako sa hovorí "Ráno múdrejšie večera".


(Brian)


Nakoniec ma Michael donútil ísť na ten hlúpy pohreb. Povedal som si, že sa tam objavím a potom zmiznem a Justin o mne ani nemusí vedieť. Vidieť ma nemohol vďaka húfu ľudí predo mnou.
Išlo sa na dávanie sústrasti a vtedy som chcel odísť.
"Brian, kam ideš?" opýtal sa Mikey.
"Domov." Michael len s nepekným pohľadom pokrútil hlavou a pokračoval za Justinom.
"Ty si neuveriteľný," vyštekla tlmene Melanie, no Linzy sa na mňa pozrela chápavým výrazom. A obidve išli ďalej.
Chvíľu som tam stál a hľadel na Justina, ktorého som už mohol vidieť lebo ľudia postupne odchádzali.
Mal neprítomný výraz v očiach a tváril sa dosť apaticky. Chcel som vidieť na jeho tvári radosť, ktorá tam patrila. Chápem, že sme boli na pohrebe, ale niečo mi hovorilo, že tento výraz má vďaka mne. Dobre no každý idiot by pochopil, že ja som ho zranil. Ale je to pre jeho dobro. Čo to trepem? Veď mňa nikdy nezaujímal čo je v záujme ostatných, vždy som si bral všetko čo som chcel, ale Justinovi by som dal všetko, len aby bol šťastní. A jeho šťastie je v New Yorku.
"Okamžite tam naklusaj a daj jemu, jeho sestre a mame úprimnú sústrasť," bola to Debbie, kto na mňa s dosť výhražným tónom prehovoril. Vzdychol som si a pomalým krokom sa vydal za zástupom ľudí. Celý čas som sa díval do zeme, ale ako som sa blížil k Justinovi, tak som sa vzpriamil a nahodil môj zvyčajný kamenný výraz.
Predstúpil som pred neho a uprene som pozeral do jeho očí. Videl som náznak radosti, ktorý sa tam objavil, stisol som mu ruku, ale v tej chvíli som chcel omnoho viac. Chcel som ho objať a povedať mu, že už ho od seba nepustím, ale miesto toho som sa presunul k jeho matke a potom sestre.
Odchádzal som z cintorína preč a myslel som si, že to je naposledy, čo Justina vidím v Pitts.


(Mikey)


Pozoroval som Briana ako sa zaradil medzi ľudí a pousmial som sa.
"Michael, tak ideš?" prišla ku mne mama, ale ja som jej len povedal, že nech ma nečaká. Stále som sledoval Briana a Justina, ktorý sa očividne prekvapil, že ho vidí.
Potom od nich odchádzal a išiel preč, tak som pobehol za ním.
"Brian." Nezastavil len trochu spomalil.
"Nemal by si byť so svojou mamou?" spýtal sa.
"Mal by si sa s ním niekedy v najbližšej dobe porozprávať," nereagoval som na jeho otázku. Aj tak bola skôr rečnícka.
"Už som sa ním rozprával a všetko sme si, podľa mňa vyjasnili."
"O tom rozhovore viem, no keď som videl včera Justina vo Woody´s a keď vidím teba, tak sa mi nezdá, žeby ste si povedali to čo ste chceli."
"Ja som mu povedal čo som chcel," odpovedal mi.
"Ty si mu povedal, že ho miluješ, že ti chýba a že ho nechceš znovu stratiť?" spýtal som sa ironicky.
"Prečo by som mu mal hovoriť práve toto?"
"Ty si fakt neskutočný! Justin je opäť tu v Pittsburgu a môžeš..."
"Čo môžem? A na ako dlho je vôbec tu? Pohreb je za nami a on čoskoro poletí naspäť do New Yorku," vyštekol podráždene a zrýchlil tempo. Už som ho nenasledoval, nemalo to zmysel. Brian si nedá povedať. Akoby nevidel, že ubližuje sebe aj Justinovi.


(Brian)


Samozrejme, že po pohrebe sa po mojom boku objavil všadeprítomný starostlivý Mikey. Už snáď každý rozhovor sa točí o tom istom. A ja už vážne nemám náladu to počúvať. Je to predsa môj život a ja mám právo žiť ako chcem!
Ale je život bez Justina to čo chcem?
Teraz na tom už nezáleží. Ja aj Justin sa musíme posunúť, že to hovorím zrovna teraz. Dva roky po tom čo sme sa v podstate ako sa to vezme, rozišli. Nebudem sebe samému klamať aj keď som to tie dva roky robil. Je to zbytočné, lebo vždy keď ho znovu uvidím, tak ho budem chcieť mať. Preto ho snáď už neuvidím.
Ale ako dlho som ešte schopný takto vydržať?
Nechcelo sa mi dlho prechádzať po meste, tak som čo najrýchlejšie išiel domov. Tss, domovom sa to nedalo nazvať odkedy Justin odišiel. Bolo to jednoducho miesto, kde som prespával a šukal.
Zapadol som do loftu a išiel pod sprchu. Nechával som pramene horúcej vody nech mi stekajú po tele a snažil som sa všetko si v hlave urovnať. Stále ma však prepadávali Mikeyho slová, ktoré boli až bolestne pravdivé. Len ja som sa ho snažil presvedčiť, že sa mýli. On ale dobre vedel na koho strane je pravda.
Ach Bože, tieto pocity ma zožierali a ja som bol asi stále bližšie a bližšie k zblázneniu.
Začal som premýšľať aj nad tým ako dlho som už nemal sex. Je to pár dní. Ale nemal som chuť na žiadneho tricka. A keď som si predstavil koľkí za tie roky na Justina siahali. Tak ma prepadala...žiarlivosť?
So mnou je to naozaj čím ďalej tým horšie. Ako môžem aj žiarliť. Veď predsa náš vzťah pred tým než odišiel, by len málokto nazval normálnym vzťahom. Išiel som s každým s kým sa mi naskytla príležitosť a Justin taktiež. No keď nad tým premýšľam, tak ani vtedy som z toho nebol nadšený, ale tak nemohol som mu to odopierať hlavne keď som to ja sám robil, ale prečo mi to vadí teraz? Veď aj on má vlastný život, v ktorom mu ja nemôžem prekážať.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Jane Jane | Web | 11. srpna 2012 v 23:16 | Reagovat

Brianovo typické myšlení, kterým v konečném výsledku trápí nejen sebe, ale i Justina, je fakt k neuvěření. Snad mu dojde včas, že takhle to nejde, a že Maikey má vlastně pravdu.
Jsem moc zvědavá, co udělá dál, takže doufám, že se v dohledné době dočkáme pokračování

2 Domča Domča | Web | 20. srpna 2012 v 21:40 | Reagovat

Pokúsim sa behom dvoch, troch dní popracovať na pokračovaní :-)

3 Saskya Saskya | 23. srpna 2012 v 17:11 | Reagovat

pekné :)
Brian, ach... teším sa na pokračovanie :)

4 Domča Domča | Web | 24. srpna 2012 v 17:45 | Reagovat

Ďakujem :-)

5 Arya Flowerny Turner Arya Flowerny Turner | Web | 21. prosince 2012 v 20:11 | Reagovat

Ach dokelu... Brian je taký somár jeden nechápavý... To je blbeček, fakt nechápe, že takto sa len obaja trápia? TT.TT Verím že to bude mať happy end :/ Zatiaľ je to super, ale prečo proste Justinovi nepovie, že ho miluje a nech spolu sakra žijú šťastne až naveky! :'(((

6 Karin Karin | 4. prosince 2016 v 21:52 | Reagovat

Brian je neskutečný trápí sebe i Justina. :-?

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama