6. kapitola

30. srpna 2012 v 10:58 | Domča |  Vrátiť sa späť
Tak máme tu šiestu kapitolu a upozorňujem, že Briana som tu opísala podľa mňa dosť nebrianovky. Ale nemohla som sa držať jeho povahy, keď som sa chcela niekam posunúť S vyplazeným jazykem


(Brian)


Po odchode Justina som buď ležal som na posteli, buď sa prechádzal pobyte hore dolu a popritom fajčil alebo popíjal.
Premýšľal som čo ďalej. Ale na nič som nedošiel. Bol som proste stratený v myšlienkach a nedokázal som sa pohnúť ďalej.
Zazvonil mi telefón. Nechcelo sa mi ísť ho dvíhať, tak som počkal kým sa to prepne na záznamník.
"Brian!" ozval sa Daphnin hlas, "neviem čo si Justinovi povedal alebo urobil ale mal by si vedieť, že je v hroznom stave. Je tak sťatý, že z neho nemôžem dostať súvislú vetu. Ale zakaždým keď sa aspoň pokúsi o vetu, tak spomenie tvoje meno. Čudujem sa, že sa vôbec dokázal dostať ku mne domov. Museli pri ňom stáť všetci svätí, keď sa mu nič nestalo. Môžeš byť len rád, že je v poriadku. Takto sa doriadil kvôli tebe. Dúfam, že keď si vypočuješ tento odkaz budeš mať aspoň toľko úcty a pôjdeš za ním," s tým skončila.
Nemal som slov. To sa Justinovi nepodobalo. Nikdy nepil tak, že by ledva rozprával. Určite bol u Woody´s a odtiaľ je to k Daphne, no nie je to moc blízko. Vďaka bohu, že to prešiel v zdraví. Ak by sa mu niečo stalo...
Nechápem ako sa mohol kvôli mne tak opiť. No vlastne chápem. Najskôr ho pobozkám a potom ho pošlem do prdele. Toto by bolo hodné ceny o najväčšieho blbca planéty.
Naozaj by som mal ísť za ním, ale teraz keď je v takom stave ako je to asi nemá význam a k Daphne ma to tiež dvakrát neláka lebo hneď ako by som sa tam objavil na moju adresu spustila spŕšku nadávok. Aj keď by boli úplne oprávnené, tak počúvať sa mi to nechcelo. Rozhodol som sa teda, že pôjdem k Jennifer a tam ho počkám. No dnes sa doma určite už neukáže, ale keď sa zajtra ráno vráti tak tam chcem byť.


(Justin)


Od Briana som odišiel okolo tretej poobede a len som sa bezúčelne motal po meste. Nevedel som kam mám ísť. Daphne som otravovať nechcel, domov som tiež ísť nechcel a k Debbie, no ak by som išiel tam tak by to bolo ako vo vypočúvacej miestnosti.
Niečo pred siedmou som sa rozhodol ísť do Woody´s. Štyri hodiny som sa dokázal túlať meste. Myslel som si, že mi to pomôže prečistiť si hlavu. Ale nepomohlo.
Vstúpil som dnu. Bolo tu takmer prázdno, ale mne to vyhovovalo. Len som dúfam, že sa tu neobjaví Mikey, Emmett alebo Ted. Nemal som náladu na ich otázky a rady o Brianovi. Objednal som si a naraz to do seba hodil. Neviem koľko pohárikov som takto mohlo vypiť lebo na to si už nepamätám. Proste som si objednával ďalší, ďalší a ďalší...
Zobudil som sa s príšernou bolesťou hlavy. Posadil som sa na posteli a rozhliadol sa okolo seba. Zistil som, že som u Daphne, ale ako som sa sem dostal nemám ani páru. S ťažkosťami som sa postavil a s ešte väčšími vyšiel von z izby.
"Tak už si sa zobudil. Na," podala mi nejakú tabletku a vodu.
"Vďaka," povedal som a zapil liek vodou. "Môžem sa niečo opýtať. Ako som sa k tebe dostal?"
"No tak to by zaujímalo aj mňa. Mal si od boha šťastie, že sa ti v tom stave opitosti nič nestalo. Pretože si toho musel vypiť riadne veľa."
"To koľko som vypil si uvedomujem vďaka bolesti hlavy až moc dobre. Posledné čo si pamätám je že som išiel od Briana a potom sa ešte motal po meste a zamieril do baru, ale viac nič."
"To, že si sa takto zriadil kvôli Brianovi mi došlo hneď ako som ťa uvidela. Stále si o ňom drmolil niečo nezrozumiteľné. Takže teraz mi láskavo vysvetli čo sa vlastne stalo."
"Hej, všetko ti poviem. Len mohol by som si dať najskôr sprchu?"
"Jasne."
Odkráčal som do kúpeľne a pomaly sa vyzliekol. Každý môj pohyb bol úplne spomalený. Pustil som na seba takmer horúcu vodu, ale nevadilo mi. Mám to tak rád. Zmýval som zo seba pach alkoholu a blbého pocitu. Samozrejme, že ten pocit stále zostával.
Vyšiel som z kúpeľne a Daphne ma čakala v obývačke s nejakým jedlom.
"Niečo zjedz." Podala mi tanier s jedlom.
"Ďakujem."
"A teraz môžeš začať rozprávať." Prikývol som a začal: "Takže, včera som išiel za Brianom. Rozprávali sme sa a nebol to zrovna príjemný rozhovor a ja som sa proste rozplakal pred Brianom ako malý zasratý buzík."
"To ti musel povedať niečo riadne odporné."
"Jediné čo hovoril, bola pravda. A bolo toho na mňa asi moc veľa a ja som to potreboval zo seba dostať von. No a potom sa stalo niečo čo som nečakal. Brian ma pobozkal. Neviem teraz, či to bolo z ľútosti, ale v tom bozku bolo niečo viac. Boli tam jeho city a nie úbohá ľútosť. Teda v to môžem len dúfať."
"Justin, to určite nebol bozk z ľútosti. Brian sa nebozkáva z ľútosti," hovorila to s poriadnym presvedčením, to ale nevedela čo nasledovalo potom.
"A potom sa naštval. Ale bol nahnevaný sám na seba a poslal ma preč."
"Akože ťa poslal preč?"
"Normálne. Doslova ma vyhodil. Vôbec som sa v ňom nevedel vyznať. Ale kedy sa kto dokázal vyznať v Brianovi?"
"Toto len potvrdzuje, že to nebol bozk z ľútosti." Nechápavo som na ňu pozrel. "Keby mu na tom bozku nezáležalo, tak by sa nerozčuľoval nad tým čo spravil a určite by ťa tak surovo neposlal preč. On týmto proste len odhalil, že ťa stále miluje. A to zrejme nechcel."
"Ja ale vôbec neviem, čo mám teraz robiť. Mám na to zabudnúť a tváriť sa, že sa to nestalo?"
"Dobre vieš, že predstierať to nikdy nezvládneš. A ja ani neviem ako ti mám pomôcť, ale na tvojom mieste by som sa ešte nevzdávala."
"Dobre. Ja sa to teda ešte pokúsim nejako vyriešiť."
"Okej. Len prosím ťa už nie alkoholom." Usmial som sa na ňu a prikývol.
"Pôjdem už domov, lebo mama bude šalieť kde som, keďže som sa neukázal celú noc."
"O to sa neboj. Zavolala som jej, že v noci spíš u mňa."
"Ďakujem," povedal som a objal som ju. "Vieš, že lepšiu kamarátku som si ani priať nemohol."
"Viem." Hrdo sa usmiala. Pobozkal som ju na líce a pobral sa preč.


Vošiel som do domu a zakričal na mamu aby som zistil či je doma.
"Ahoj, Justin," prišla ku mne a dala mi pusu, "práve idem s Molly trochu nakupovať."
Chcel som sa spýtať či nepotrebujú zviesť, ale stále som nebol v stave vhodnom na šoférovanie.
"Dobre." Po ich odchode som sa mal v pláne zvaliť na posteľ a spať.
Odišli a ja som išiel rovno do svojej izby. Otvoril som dvere a tam ma čakalo riadne prekvapenie.


(Brian)


Po Daphninom telefonáte som sa obliekol a išiel do domu Jennifer. Bola zaskočená, že ma vidí. Klamal by som keby som tvrdil, že mierne. Ja som sa cítil zle. Doslova zle. Nie od choroby alebo alkoholu. Cítil som sa hrozne kvôli Justinovi.
"Ale Justin tu nie je. Spí dnes u Daphne."
"Ja viem."
"Ak ste ho chcel vidieť, tak prečo ste nešiel tam?"
"To je trochu komplikované."
"Aha."
"Rád by som tu naňho počkal kým sa vráti."
"Veď som vravela, že spí u Daphne. Takže skôr ako zajtra ráno tu nebude."
"Viem, ale chcel by som tu byť keď sa zajtra vráti." Prikývla, aj keď z jej výrazu sa dalo čítať, že nechápala prečo. Povedala len, že môžem v noci spať v Justinovej izbe.
"Ďakujem." Zadívala sa na mňa súcitným pohľadom. Toto tak neznášam. Preto nerád prejavujem svoje city, lebo ma potom každý ľutuje a ja o to nestojím. Ale v poslednej dobe sa mi moc dobre, skôr vôbec, nedarilo skrývať to čo cítim.
Vyšiel som po schodoch a smeroval do Justinovej izby. Otvoril som dvere a zistil, že som tu ešte ani nebol. Alebo si to len nepamätám. Ale skôr to bude prvá možnosť.
Zložil som si svoju koženú bundu a sadol som si za písací stôl, na ktorom mal Justin skicár. Otvoril som ho a začal si prezerať obrázky. Mal tam obrázky všetkého možného, no najčastejšie asi mňa. Pretočil som list na ďalšiu stranu. Bol tam obrázok mňa a Gusa. Tie detaily boli presné. Bolo to namaľované spamäti a aj tak to bolo dokonalé. Ten chlapec mal v sebe toľko talentu, ktorý som nechcel aby zahodil. Ale jemu to asi bolo jedno.
Vstal som a vedľa postele som si všimol cestovnú tašku. Z vrchu som do nej nahliadol a prekvapilo ma, že bola takmer prázdna. On sa tam naozaj neplánuje vrátiť do New Yorku?! Ďalšie čo ma prekvapilo, keď som v nej uvidel bola fotka nás dvoch. Zobral som ju do ruky. Bola stará, fotená niekedy vtedy keď sme sa spoznali. A on ju stále nosil pri sebe. Sadol som si na posteľ a stále som sa na ňu díval. Potom som ju položil naspäť do tašky.
Vyzul som si topánky a ľahol si. Nečakal som, že spánok na mňa príde tak rýchlo. No behom desiatich minút som zaspal. Zobudil som až ráno, keď som počul ako Justin cez celý dom zakričal na svoju mamu. Chvíľu bolo ticho a potom som počul kroky, ktoré viedli k tejto izbe. Justin otvoril dvere a vyzeral, že omdlie. Nevedel som posúdiť či kvôli tomu, že ma vidí ležať na jeho posteli alebo z toľkého alkoholu, čo do seba včera dostal.


Mala som na mysli túto fotku Usmívající se
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Jane Jane | Web | 30. srpna 2012 v 18:17 | Reagovat

Tak doufám, že se Brian už nebude chovat tak idiotsky, jako do teď
Je to hodně dobrý a moc se těším na další kapitolu :-)

2 Domča Domča | Web | 30. srpna 2012 v 20:29 | Reagovat

No uvidím čo v ďalšej kapitole vypotím :-D pokúsim sa aby bola čo najskôr :-)
A veľmi pekne ďakujem :-)

3 Tenny Tenny | Web | 30. srpna 2012 v 20:58 | Reagovat

Přes víkend si udělám čas a přečtu si tu povídku od začátku :)

4 Domča Domča | Web | 30. srpna 2012 v 22:23 | Reagovat

Budem veľmi rada a dúfam, že sa ti bude páčiť :D

5 Vicky Vicky | Web | 1. září 2012 v 20:54 | Reagovat

píšeš opravdu pěkně, moc na FF nejsem, ale tohle je dobré! :-) jen tak dál :D

6 Domča Domča | Web | 1. září 2012 v 21:39 | Reagovat

Ďakujem :-)

7 Arya Flowerny Turner Arya Flowerny Turner | Web | 21. prosince 2012 v 21:25 | Reagovat

Sakriš, zmienka o tej fotke ma rozplakala :"""(

8 Karin Karin | 4. prosince 2016 v 22:08 | Reagovat

Doufám že si Brian nebude hrát na tvrďáka.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama