Dúfam, že tam nájdem šťastie

12. září 2012 v 21:38 | Domča
Toto je jednaz depresívnejších poviedok a týka sa samovraždy. Aj keď som napísala tento príbeh, tak samovražda je pre mňa len zbabelosť a ľudia, ktorí sa zabijú sú podľa mňa sebci lebo im vôbec nezáleží na tom, že svojou smťou ublížia ostatným. Oni len chcú utiec od problémov a skryť sa pred nimi niekam ďaleko.


Kráčam. Robím pomalé kroky. Pekne jedna noha pred druhú. Sledujem stromy, ktoré sa nachádzajú okolo mňa. Vietor hýbe ich holými konárikmi a zhadzuje aj posledné uschnuté lístky.
Skláňam sa aby som sa dotkla železa na koľajniciach. Rýchlo však ucuknem a strasie ma od zimy. Narovnám sa a pokračujem v chôdzi. Zhlboka sa nadychujem a vdýchnem ľadový vzduch.
Naozaj to chcem? Pýtam sa sama seba. A dokážem to vôbec? Nemôžem povedať, že sa nebojím. Bojím a veľmi. Klepem sa od chladu, do ktorého ma oblieka zima a od...strachu. Zviera mi hruď a začínam plakať. Horúce slzy mi stekajú po tvári. Cítim ich slanú chuť na ústach. Premýšľam nad tým, čo opúšťam a čo mi bude chýbať. Vlastne je tu len jediná osoba, za ktorou mi bude smutno. Moja najlepšia kamarátka Kristína. Ona pri mne stála vždy, keď som to potrebovala, ona jediná mi verila. Nechala som jej list, v ktorom sa s ňou naveky lúčim. Viem, chabá rozlúčka, ale nedokázala by som sa na ňu pozrieť a potom odísť. Je to najvzácnejšia osoba v mojom živote a vďačím jej za všetko čo pre mňa urobila. Je odo mňa veľmi sebecké čo sa chystám spraviť, ale nemôžem to nechať tak. Dôjdem až do konca.
Už dlhšie by som nedokázala žiť, tak ako doteraz. Mama sa o tom možno ani nedozvie. Odišla pred siedmimi rokmi. Mala som deväť. Ona si našla priateľa a odsťahovala sa s ním do Ameriky. Odvtedy som o nej nepočula. Často som jej zvykla napísať, ale žiadnej odpovede som sa nedočkala. Po čase som to vzdala. Nemalo to význam. Mala som predsa ešte otca, ktorý ma miloval a vzorne sa o mňa staral. Pracoval ako policajt, no jeho práca mu nikdy nezasahovala do osobného života.
Po tom však prišlo zlé obdobie. Ak sa to dá nazvať obdobím.
Mala som pätnásť rokov, otec začal z roboty chodiť čím ďalej tým viac podráždený, no myslela som si , že to po nejakom čase prejde. To sa ale nestalo. Zlosť si začal vybíjať na mne. Prvýkrát sa to stalo pár mesiacov po mojich pätnástych narodeninách.
Prišla som domov zo školy. Videla som ho sedieť v obývačke. Popíjal vodku.
Prišlo mi to divné. Otec pil len príležitostne.
Pozdravila som ho a prešla okolo neho. Nič nepovedal. Naďalej sedel a pohľad upieral do steny.
Neriešila som to. Zložila som tašku na zem a chcela som si ísť do kuchyne zobrať niečo na pitie. Zaskočil ma jednoduchou otázkou: "Ako bolo v škole?" Hlas mal zachrípnutý a vyzeral ospalo.
"Hm...dalo sa. A u teba v práci je niečo nové?" Táto nevinná otázka sa zmenila na niečo čo som nečakala.
Otec prudko vstal a fľašu s vodkou tresol o zem. Úlomky skla sa rozsypali po dlážke a pár z nich sa skrylo v koberci.
Nevedela som čo si o tom mám myslieť. Zľakla som sa, nechápala som čo sa mu môže odohrávať v hlave a asi som to ani vedieť nechcela.
Rýchlo ku mne pristúpil a zahnal sa rukou. Udrel ma tak silno, že som neudržala rovnováhu a padla na zem. Ruku som si poriadne tresla. Tam bude škaredá modrina, pomyslela som si.
Otec sa zvrtol a kráčal preč. Ja som sa pomaly pozviechala zo zeme a pošúchala si boľavé miesto na ruke.
Vyšla som do izby a zavrela sa v izbe. S plačom som sa zvalila na posteľ. Bolo mi na nič. Nechcela som myslieť na to, čo sa stalo, ale nič iné my na um neprichádzalo.
Odvtedy som s otcom takmer neprehovorila. Bála som sa, že sa to zopakuje. Moje obavy sa potvrdili. Zopakovalo sa to jedenkrát, potom aj druhý, ale už to nebola len jedna facka...
V škole som sa vyhovárala, že som spadla, narazila a podobne. Keď sa to však stalo znovu, nevydržala som to a priznala som sa Kristíne. Prinútila ma aby som to ohlásila na polícii. Poslúchla som ju. Nemala som však žiadny úspech. Keďže otec je policajt, tak na policajnej stanici povedal, že si vymýšľam, že vraj som teraz v takom divnom období a bla, bla, bla.
Doma som si za to, že som to ohlásila, vyslúžila ďalšiu bitku. Opäť som sa s tým zdôverila Kike . trávila som u nej čo najviac času. Bála som sa byť doma. Vždy, keď som tam musela byť, tak som sedela v izbe a nervózne čakala kedy budem počuť buchnutie vchodovým dverí, vŕzganie podlahy na chodbe, ktorá vedie do mojej izby. Po tom vstúpi do izby on a ...
Naposledy som to už nezvládla. Už mu nestačilo len zbiť ma. Chcel viac.
Strhol zo mňa sveter a zvalil ma na posteľ. Chytil ma za stehná aby mi mohol roztiahnuť nohy. Kričala som, prosila aby ma pustil. Nepomáhalo. Skúšala som ho kopať, ale bol veľmi silný. Zovrel mi ruky. Zvieral ma tak silno až mi vyhŕkli slzy.
Voľnou rukou sa snažil mi rozopnúť opasok. No zrazu ma pustil. Zliezol zo mňa a odišiel z izby.
Skrútila som sa do klbka a slzami zmáčala vankúš. Ležala som tak asi dve hodiny a potom som sa rozhodla, že to musí skončiť.
Sadla som si za stôl, vytiahla pero, papier a začala písať. Slová sa dostávali z mojej hlavy s úplnou ľahkosťou. Keď som dopísala, vložila som list do obálky. Na jej vrch som napísala PRE KRISTÍNU.
Odišla som z domu a šla ku Kike. Pred ich bránou som zastala. Do schránky som hodila obálku a pomaly sa pobrala preč.
A teraz, teraz som tu. Na koľajniciach, na nekonečnej ceste, ktorá končí. Na ceste, ktorá ma zavedie preč od problémov, preč od všetkého.
Možno si poviete, že som zbabelá, ale ja už ďalej nemôžem.
A je to tu. Vidím prichádzajúci vlak. Posledný raz sa nadychujem, robím posledný krok. Zatváram oči, nechávam vietor nech sa mi pohráva s vlasmi. Počujem škrípanie bŕzd. Vlak sa snaží zastaviť, ale už to nestihne. Približuje sa stále viac.
Prepáč Kika, naozaj prepáč.
Otec, ani neviem, či chcem posledné myšlienky venovať tebe.
Mama, ty akoby si ani neexistovala.
Navždy sa s vami lúčim.
Dávam posledné ZBOHOM.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Alea Alea | Web | 13. září 2012 v 19:24 | Reagovat

SMutné, ale vážně skvělé. Proti smutným a depresivním povídkám nic nemám - sama jich mám nemálo na kontě. Opravdu krása, povedla se ti :).

2 Tenny Tenny | Web | 13. září 2012 v 22:46 | Reagovat

Páni...je to tak skutečné a tak emotivní, že při posledních slovech jsem se rozplakala...Bohužel to, co v povídce popisuješ, se děje v mnohých rodinách..vím,jaké to je bát se přijít domů kvůli tomu,že schytám víc než jen facku(nejsem žádné týrané dítě,to jen,aby nedošlo k nedorozumění).
A sebevrazi? Někteří jsou zbabělí, někteří ne...ti, co mají přátelé, možná ano, možná jsou zbabělci...ale spíš než zbabělost to je strach a pocit bezpečí, který mají, když skáčou z okna(příklad)..jenže Bůh to vidí jinak (jsem věřící),protože on to vidí tak,že mrháme darem,který nám tak s láskou daroval...já si jen denně opakuju (a nejen sobě,ale i svým přátelům) větu "Never give up!"..:)

3 Domča Domča | Web | 14. září 2012 v 13:46 | Reagovat

[1]: Ďakujem :-) no a v mojej hlave sa proste často rodia smutné poviedky aj keď neviem prečo :D

[2]: Ďakujem za pochvalu. Aj keď som nečakala, že sa nad tým niekto rozplače som rada, že to vyvolalo emócie.
Chápem, že tí ktorí sa rozhodnú zabiť si myslia alebo teda dúfajú, že tam kam sa dostanú to bude lepšie, a že tam budú v bezpečí a už sa im nebude diať to čo počas života (napr. týranie, ako v tejto poviedke), ale ako si napísala život je dar a je dôležité bojovať a nikdy sa nevzdať.

4 Tenny Tenny | Web | 15. září 2012 v 21:26 | Reagovat

[3]:Ano, život je dar a není správné ním mrhat, ani ho ničit..a pokud ho ničíme,či úplně zabijeme(naše duše neumře,když umře tělo- náš pozemský život) je to podle mého hřích..a souhlasím s tebou- je důležité bojovat a nikdy se nevzdávat..a pokud se cítíme sami na dně a chceme se vzdát,VŽDY se najde někdo,kdo bude mít pochopení a pomůže nám se zvednou z prachu..

5 Domča Domča | Web | 16. září 2012 v 16:07 | Reagovat

[4]: Presne tak, VŽDY je tu niekto komu na nás záleží :-)

6 Jane Jane | Web | 16. září 2012 v 18:41 | Reagovat

Já ani nevím, co mám napsat, ty komentáře co jsou nad tímhle to už vyjádřili. Je to opravdu moc pěkná povídka, po nějaké době mě dokonce dokázala povídka rozplakat se

7 Emik&Erik Emik&Erik | Web | 17. září 2012 v 19:59 | Reagovat

Tak to nemá chybu.

8 Domča Domča | Web | 17. září 2012 v 21:18 | Reagovat

[6]: Ďakujem ti :-) nečakala som, že to niekoho rozosmutní a nie to ešte rozplače  

[7]: Veľmi pekne ďakujem :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama